V časopriestoroch jesene

Autor: Simona Hasler-Krovinová | 25.9.2013 o 18:07 | Karma článku: 4,69 | Prečítané:  239x

Hovorili sme o listoch, o tom, prečo sú tento rok tak prenikavo žlté. „Chýba im červená", povedala Elena a ja som sa vtedy pri krájaní zemiakov porezala. Elena ma zachraňovala tak, že mi nohy dvíhala dohora, nech mi krv opäť vtečie naspäť tam, kde jej je nedostatok.

 

Rada si spomínam na Elenu, o to radšej na jeseň, keď listy pomaly menia farby a chýba im plnokrvnosť červenej. Vtedy mám opäť chuť porezať sa pri krájaní zemiakov. Škoda, že Elena je odo mňa tak ďaleko.

Celkom jasne si na ňu spomínam. Sedeli sme pri veľkom drevenom stole a mlčky šúpali fazuľu. Bola to taká medziľudská hra, fazule padali do prúteného košíka namiesto slov. Pretože človek postupne stráca chuť nadväzovať nové známosti. Radšej potichu šúpe fazuľu a hovorí o jej farbách, chváli mimoriadnu strakatosť prírody. Šušťali sme a usilovne šúpali, sem-tam sa vylúplo aj nejaké slovo, to sa v okamihu zmenilo na mydlovú bublinu a nečujne poletovalo medzi nami až kým načisto nespľaslo.

Ešte aj detiská zvedavo lozili pod stolom a zachytávali zvyšky, čo spadli na zem. Struky si obracali v miniatúrnych rúčkach a smiali sa, smiali sa nevedno nad čím. V časopriestoroch jesene padáme na zem slovami.

Noc sme strávili v malej cirkusantskej maringotke. Prvý ranný pohľad nám padol na biele gagotajúce husi. Vychádzali z rannej hmly ako sebavedomé kráľovné vlastného osudu.

Povetrie voňalo po dyme spáleného leta. Odrazu som zatúžila byť červenovláskou, tajomnou femme fatale, ktorá sleduje svet len v dotlievajúcich uhlíkoch prebdených nocí a modré rána zavára do (zle utesnených) priesvitných pohárov. Tam, kde ranná káva ešte chutí nocou by som sa vylúpla z nesprávne zaužívaných identít. (You, lost in space, in time.)

Foto_kolotoc_blog._mensi.jpg

V starodávnom lunaparku triafaš do veľkej pyramídy plechoviek, no nezhodíš ani jednu (smiech). Kolotočiari za nami otáčajú nemé tváre, pokrikujú na nás...Kolotoče majú tvary kávových šálok a tobogán obkrútený okolo stromu pripomína hada z rajskej záhrady. Lunapark je vyprázdnený ako naše slová. Na kopci nad mestom púšťame šarkana, vietor ním divo pohadzuje zo strany na stranu, nevieme ho udržať na uzde, až takmer prizabijeme jeden ľúbostný párik. (Cause it´s just another day, you will loose it anyway.).

Toto leto som nevysedávala na obľúbenom balkóne. V starej červenej sedačke sa zahniezdil roj sršňov. Drzo nás sledovali spoza skla balkónových dverí a odvážne chránili vlastné teritórium. Vraj ich vyženie až prvý sneh, povedal mamin známy, deratizér.

S prvým snehom vyhodím tie sedačky dole z balkóna, povedala mu mama, nech si o mne susedia myslia, čo chcú.

markus_sarkan.JPG

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?