Žeravý vrch, hrdzavá maringotka a skelety krajiny

Autor: Simona Hasler-Krovinová | 27.3.2013 o 19:15 | (upravené 31.3.2013 o 12:02) Karma článku: 8,13 | Prečítané:  609x

Noc medzi jazerami Lac d´Aubert a Lac d´Aumar bola nepokojná, vietor prichádzal vo výbušných a hlučných návaloch a kradol nám spánok. Ďalší deň však opäť vyšlo slnko a my sme pokračovali ďalej. Ďalej za svojím cieľom.

Zapaľovač z Lúrd, darček pre dobrého priateľa z Toulouse, prestal fungovať. Párkrát sme ním ráno škrtli a tým to zhaslo. V tichosti pozorujeme bledé rozpadávajúce sa kmene stromov. Krajina sa pýši svojou šeďou a my ju prirovnávame k striebristej. Na striebristom pozadí rastú malé ostrovčeky tyrkysových lišajníkov a okolie aj nimi opäť vstáva z mŕtvych. Zapaľovač s nálepkou Panenky Márie, žiaľ, už z mŕtvych nestane.

Takmer som zaspávala postojačky, keď sme kráčali popri horskom potoku a stretávali nie ľudí, lež hlavne kravské výkaly. Túra k nášmu ďalšiemu stanovisku trvala len päť hodín, no jej náročnosť sa vyrovnala tým predchádzajúcim. Popoludní oblohu zatiahli mračná, z ktorých sa spustil jemný dážď. Približne vtedy, asi hodinu cesty od nášho plánovaného cieľa, sa vedľa malého jazierka vynorila zhrdzavená maringotka. Nazrel si dovnútra a objavil bezpečný úkryt pred prichádzajúcou nepriazňou počasia. Ja by som dovnútra nenazrela ani za toho najhoršieho nečasu.

maringotka.JPG

altamira.JPG

Naša Altamira

Dve zhrdzavené postele už poslúžili viacerým turistom, ktorí na dvoch poličkách povedľa zanechali všelijaké instantné „dobrôtky". Vnútorné strany stien ozdobili odkazmi, básňami a kresbami. Tešili sme sa z malého úspechu a z nášho prvenstva. Úkryt sme nazvali našou Altamirou- tak dostal osobnejší ráz a čiastočne prekryl moje bezdôvodné obavy. Prenasledovali ma už odkedy si s hlasným škrípaním otvoril jej vráta.

Stmieva sa len pomaly, no denný svit nám už nestačí k čítaniu. Takmer nehybní a v úplnom tichu sledujeme pohyb oblakov-  ich rýchlosť a meniace sa tvary. Zachytíme prvú kvapku a s ňou aj príchod dažďa. Našu Altamiru zaliala mliečna hmla a padla aj na okolie. Neprijala pozvanie a zostala stáť tesne pred dverami. Na malom variči si varíme cesnačku a pijeme vodu z potoka. Počas dňa v ňom oddychovali pokojné biele kravy. Nič neriskujeme a pre istotu do nej hodíme dezinfikujúcu tabletku.

stado.JPG

cierna_krava_mensia.JPG

Ticho

Tu uprostred hôr a nekonečného ticha ma odrazu prepadne strach. Nepodložené obavy, archetypálny strach a fantómovia vlastnej fantázie. Môj ľudský strach plodiaci defilujúce príklady nebezpečných situácií, ku ktorým by na tomto mieste mohlo dôjsť. V to zriedkavé popoludnie mám dostatok času na skúmanie jeho pôvodu. Až v úplnej izolácii môžem naplno bojovať proti vlastným démonom, neustále sa snažiacich o pretvorenie mojej reality.

Hmla ustupuje a obloha sa pomaly vyjasňuje. Takmer meter od našich dverí stojí biely býk. Chvíľu bezradne hľadíme na seba, potom skloní hlavu a odhryzne si zo sviežej trávy. Zvyšok stáda takmer nezmenil pozíciu. Naďalej si ležérne hovie v barine malého jazierka.

jazero.JPG

Nad našou čistinkou vychádza slnko a ožaruje oproti stojaci končiar. Ten akoby odrazu ožil lávou a túžil nás zaliať svojím teplom. Čierne mraky sa hromadia v doline a my hľadíme na žeravý západ slnka. V tom momente medzi bielymi kravami objavíme jedinú čiernu. Krása.

Milan Kundera vo svojich Smiešnych láskach tvrdí, že už dávno nerozumieme pojmu krása. Podľa neho vymizla pod povrchom hluku- hluku slov, hudby, áut, slabík...vo svete, v ktorom žijeme. Aby sme vedeli krásu prijať a vnímať potrebujeme určitý podiel ticha...

zeravy_vrch.JPG

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?