Štruktúry

Autor: Simona Hasler-Krovinová | 1.2.2011 o 17:52 | (upravené 1.2.2011 o 19:50) Karma článku: 2.84 | Prečítané  616-krát

Myšlienky ku mne pristávajú ako čierne havrany na posledný zimný sneh. Odmietajú však hrať túto čiernobielu hru a opäť miznú kamsi do neznáma.

Každým dňom dúfam, že tento sneh je už ten posledný. Že už zajtra sa opäť rozdúcha život a s ním aj jeho farby. Čakám na okamih, keď analógové fotografie skryjeme opäť na rok do šuplíka.

Obdivujem krásu škandinávskej prírody, nepoškvrnenosť jej studených jazier, ale iba vo filmoch Ingmara Bergmana, v skutočnosti zaostrujem na prsty na nohách, dokonale do seba zapadajúce, pripomínajúce strúčiky cesnaku. Takmer ako dve telá, skrútené do jedného spoločného klbka.

Štruktúry našich životov sa menia s pribúdajúcimi vráskami na tvárach, rukách a mysliach. Takto sme napojení na každodenný tlkot života. Práve  tlkot je najprenikavejším zvukom, rytmom udávajúcim tempo našich existencií. Naše telá sú otvorenými knihami, každodennými výstavami rastúcich skúseností.

 

struktury1.jpg

Sedím pri okne a chladný vzduch preniká cez nedokonale utesnené škáry okien. V rukách mi tuhne krv, tak ako Dostojevskému, keď pri svetle petrolejovej lampy po nociach písal Idiota. Asi len skrehnuté ruky mám spoločné s týmto ruským velikánom. Spomínam si, ako mi raz nimi Elina stará mama srdečne potriasla a nežne preriekla: ,,Chladné ruky, teplé srdce.“

Chlad ku mne prináša tému fínskych a švédskych básnikov, ale aj vlastnú túžbu prekladať ich drsné slová, prenášať ich pierkom a tušom na tvrdé kusy bieleho papiera. Ten by pri takomto písaní vŕzgal ako čerstvo napadnutý sneh pod prvými krokmi. Narušenie podobne rovnovážnych stavov (štruktúr) nevinnosti je prirodzené asi ako blížiaci sa príchod jari, asi ako prvé milovanie.

struktury3.jpg

Počas hmlistých a vlhkých dní myslím na Mašu, Moskovčanku žijúcu na Madagaskare. Púšťam si platňu, ktorú mi pred odchodom zo San Franciska darovala na pamiatku, zatiaľčo ona si do úst vkladá ryžu so zeleninou pripravenou na kokosovom mlieku.

Maša odišla na Madagaskar spolu so svojím hippiesáckym priateľom, aby sa opäť naučila tešiť zo života. Od prvého ranného lúča nacvičuje rôzne typy úsmevov, ktoré sú aj bez tréningu navždy vpísané do tvárí miestnych ľudí. Maša o výbuchu na moskovskom letisku nič netušila. Akurát vtedy šepkala úsmevné slová: ,,Te hihomely aho mandritra my fiainako!“

Ilustrácie: Acazá

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

KOMENTÁRE

Politikov zaujíma len chrumkavé sústo v alobale

Problémom Slovenska nie sú len netransparentné dotácie na hnedé uhlie.


Už ste čítali?